Rok medvieďaťa

Nasledujúce úryvky opisujú typický rok v živote medveďa hnedého.

(Úryvky vybrané z knihy: Šelmy hľadajú domov, Vladimír Pazourek, 1968)

Január
V tú noc medvedica otvorila oči, ale nevidela pre tmu ani sneh pred brlohom, vlastne ich otvorila pre čosi celkom iné, nie zo zvedavosti. V jej útrobách sa čosi robilo, ktosi sa tam začal urputne hýbať a tlačiť sa von...

Február
Pomaličky mu rástla srsť, veľkosť sa v prvých týždňoch skoro nemenila, aspoň sa nemenila tak rýchle, že by to bolo vidno. Mláďa ostalo štyri týždne slepé a oči sa mu otvorili až koncom februára. Túlilo sa k matke, živilo sa jej mliekom a spokojne zaspávalo blízko matky, skoro v jej náručí...

Marec
Svetlo vábilo medvedíka ďalej. Raz sa prebudil a otvorené oči zachytili odraz slnečných lúčov. Postavil sa a zamieril k nepravidelnej obdĺžnikovej trhline medzi stenami skaly, odkiaľ prichádzalo toľko jasu... Pred ním bol les, tá čudná vec, ktorú dosiaľ nepoznalo a nikdy nevidelo...

Apríl
Medvedík, už veľký ako pudlík, okrášlený svetlou žltkavo hnedou srsťou, huňatý ako dámsky rukávnik, motal sa pri matke, inokedy sa za ňou tackal, občas ju predišiel. Na plochých skalách pred vstupom do úšustu ležiaval na slnci a striedal kratučký spánok s nemotornou prechádzkou...

Máj
Medvedíkovi sa nechcelo liezť na strom. Nemal odvahu, bál sa. Keď sa mu podarilo vďaka matkinmu stálemu povzbudzovaniu a strkaniu vyškriabať sa asi meter od zeme, prevrátil sa ako klbko a padol na zem. To bolo nepríjemné stretnutie s miestom, na ktorom vždy bezpečne stál štvornožky alebo aspoň na dvoch nohách. Teraz mal nohy vo vzduchu a plačlivo skučal. Medvedicu nedojal jeho nárek, trochu ho utíšila a zase ho tlačila na kmeň...

Jún
Čosi nevysvetlitelné presvedčilo oboch, že nie sú nepriateľmi a že sa jeden nemusí obávať sebectva druhého. Medveď zase liezol k úlu, druhý, o ktorom sa nedalo pochybovať, že je mladou medvedicou, dojedal plást, ktorý padol na zem. Od tých čias sa stali na veľa dní nerozlučitelnými priateľmi. Chodili spolu vo dne v noci, spávali vedľa seba, bok po boku, nucháč jedného na hlave druhého. Delili sa svorne o nájdenú potravu, jeden druhému dával viac, ako si nechával pre seba...

Júl
Keď mama natiahla labu a podala mu priehrštie veľkých červených bobúľ, napchal si ich rovno do papuľky. Spoznal chuť malín a celkom sa do nich zbláznil. Zabudol, ako dlho museli ísť, čo ho po útrapách, ktoré ho asi čakajú na spiatočnej ceste! Začal šikovne zbierať maliny, zamazal si od nich pysk, labky, okolo očí mu zasychala sladká šťava, hltal nenásytne celé kôpky, pchal si ich náruživo do papuľky a o ostatné sa nestaral...

August
Čosi ho nabádalo, aby sa dotkol ostnatej guľky s malou hlavičkou a drobnými nôžkami. Súčasne sa v ňom ozvalo čosi varovné, čo ho nútilo, aby bol opatrný. Konečne buchol do zvieratka, ktoré okamžite schúlilo hlavu k brušku... Bolesť, ktorú mu spôsobili pichliače, nebola na závidenie a podobala sa pichnutiu krovia černíc...

September
Keď ležal a pozoroval žltkasté plody, čuch, zrak i chuť ho upozornili na to, že by to mohlo byť niečo pod zub... Jabĺčko za jabĺčkom mizlo mu v papuľke, pokým neodtrhal všetky, čo viseli na vyčnievajúcom konári. Cítil, že sa najedol, ale prebudila sa v ňom stará medvedia túžba zjesť všetko, co je v dosahu... Jedno obzvlášť vonavé jabĺčko ho naviedlo na krkolomný kúsok: stal si na zadné nohy a prednými sa natiahol hore do koruny, aby jablko odtrhol. Len čo sa natiahol, hneď stratil rovnováhu... Zdvihol hlavu, pozrel sa trochu smutno, trochu vyčítavo, odkiaľ to vlastne spadol a zase sa mu zakrútila hlava. Nevidel však len konár, odkiaľ padol, ale aj jablčka, svietiace ako výsmešné tváričky...

Október
Bezpečným darcom mäsa mu ostal potok. Mladý samotár v kožuchu, ktorý pred zimou zosivel, zhustol a podrástol, chodil loviť do brodu každý deň. Už vedel aj, ako si rýchle zohnať ryby, vchádzal do vody rozumne, s očami zaostrenými na miesto, kde sa ryby hemžili, vedel sa zahánať oboma labkami a občas sa mu podarilo vyhodiť rybu na breh...

November
Raz začal poletovať v povetrí biely snehový páper. Padal na zem a ostával ležať. Medvedík sa zvedavo díval na nové vrtochy počasia, roztopašne sa zahánal po vločkách, ale nepodarilo sa mu ani jednu chytiť, i keď padali veľmi pomaly... Usalašil sa v opustenom jazvecom brlohu, ktorý dlho a usilovne zväčšoval a upravoval. V pelechu ostala po predchádzajúcom nájomníkovi hŕbka suchej trávy a trochu srsti, medvedík si narovnal ležovisko a ľahol si. Pohol niekoľkokrát hrdlom, natiahol nohy, potom ich vtiahol pod seba a zaspal...

December
Raz sa zobudil a zvedavo poobzeral dookola. Bol smädný, vstal a vyšiel z brlohu. Von bolo všetko pod snehom, ležal na kríkoch ako ponatriasané periny, koruny stromov boli obložené za všetkých strán snehovými rukávnikmi a na kmeňoch sa ligotali hrudky snehu, prichytené nad hrčami medzi kôrou...