Príhody

"Z teórie do praxe!"
Liptovský Ján, júl 2009
Autor: Robin Rigg

Zučastnil som sa na Alpsko-Karpatskom medzinárodnom sympóziu o veľkých šelmách, ktoré sa konalo v Liptovskom Jáne. Keďže odtiaľto nie je ďaleko k nám domov, rozhodol som sa ísť po záverečnej večeri pešo. Po 1 hodine v noci nesvietil mesiac, ale bolo dosť vidno na to, aby som videl na chodník popod horu.

Ako som kráčal cez úzky priechod pomedzi stromy, zrazu som počul hlasné chrumkanie, ktoré vychádzalo z okraja poľa naľavo. "To znie ako medveď", pomyslel som si. A tak aj bolo. Obhrýzal vršky repky olejnej, ale ako som sa snažil ho obísť, počul ma a vyšiel na chodník smerujúc k hore s hlasným znepokojeným fučaním. Pripravený v ruke som mal paprikový sprej, ktorý som prezentoval aj na konferencii. Prikrčil som sa na kraji chodníka dúfajúc, že ma neuvidí a pokračuje smerom do lesa. Nestalo sa tak. Vyšiel na chodník zvedavý, čo ho vyrušilo.

Videl som medveďa v šere, keď bol menej než 20 metrov odo mňa. Ešte stále ma nevidel, tak som sa rozhodol, že čokoľvek sa má stať, malo by sa teraz a nie keď bude medveď ešte bližšie, aby som mal čas reagovať. Vstal som a vyšiel z tieňa v ruke s pripraveným sprejom. Medveď odskočil pár metrov pričom ešte viac fučal. Využil som šancu a ustúpil som späť, potom som počúval. Medveď bol ešte tam a stále fučal. Ustúpil som ešte viac, no tento krát to vypadalo, že sa medveď vracia smerom ku mne. Pokračoval som v cúvaní, potom som sa otočil, aby som mohol kráčať trochu rýchlejšie ale pozorujúc ho ponad plece. Konečne fučanie zoslablo a o chvíľu som ho nepočul vôbec. Domov som sa vrátil veľkým oblúkom.

Poobede som šiel preskúmať to miesto. Našiel som, kde sa medveď kŕmil - 15 metrov od miesta, kadiaľ som chcel prejsť. Tiež som našiel čerstvý medvedí trus presne tam, kde som sa schoval na okraj chodníka! Myslím, že obaja sme mali strach, avšak na koniec sa nič nestalo.

Tento zážitok mi potvrdil to, o čom sa diskutovalo na konferencii, že medvede sú prilákané do nižších polôh hospodárskymi plodinami, aj preto sa vyskytujú bližšie dedín. Príhoda je dôkazom aj toho, že vždy pomôže, keď je človek informovaný a pripravený, aby situáciu vedel zvládnuť.

"Každé stretnutie je iné"
Vysoké Tatry, jún 2008
Autor: MUDr. Mária Schenková

Podelím sa s vami o svoj zážitok a vy to použite pre svoj výskum. Bola nedeľa 15.6.2008, po daždi oblačno, miestami mrholí, dobrá viditeľnosť, teplota okolo 9°C. Asi o 12.00 hod. som sa vybrala po zvážnici pod Tromi Studničkami od auta smerom dole na Východnú. Prešla som asi 1 km, pozrela či nerastú nejaké huby, nazbierala pár kvetov a preto, že nebol bohvieaký čas, obrátila som sa domov. Pohybovala som sa v priestore medzi dvoma veľkými rúbaniskami po zvážnici a blizko tiekol potok. Bola tam riedka stará hora s čučoredím a už s bohatým trávnatým porastom.

Bola som skoro na konci zvážnice, keď som uvidela íst oproti mne medveďa. Mohol to byť mladý medveď o niečo väčší a mohutnejší ako veľký pes. Nevidel ma, vzdialenosť mohla byt asi 30m, niekoľkokrát som nahlas zapískala, vôbec nereagoval. Skúsila som nahlas dupať a rozprávať, lebo som netúžila po blízkom stretnutí. Súčasne som si našla asi 50cm vyvýšený kopček, odkiaľ som ho mohla vidieť a on by mohol mať predstavu, že som veľká. Asi to zabralo, lebo už nepokračoval smerom ku mne, ale bol v poraste vedľa zvážnice a očividne sa neponáhľal vziať nohy na chrbát. Stále pravdepodobne nevedel, čo ho vyrušilo…

Začala som mať strach, musí o mne vedieť a musí odísť. Kľudne som začala rozprávať: "Choď pekne domov, odíď macko" (ako keby som tam bola doma ja). Na to zareagoval, bleskurýchle sa postavil na zadné, otáčal sa trupom v rozsahu asi 180° a vetril, ja som ale nebola po vetre, dokonca sa mi zdá, že ma snáď ani nevidel dobre. Toto všetko sa zopakovalo 3-krát, až na tretí raz ma skutočne vzal na vedomie a zrejme aj zaradil, lebo sa otočil a ticho zmizol v poraste.

Po niekoľkých krátkych stretnutiach s medveďmi som si tohto mohla vychutnať. Bol tmavohnedý so zlatohnedým sfarbením na temene hlavy, ušiach, na krku a hrudi. Bol nesmierne pružný, zvedavý a nevyzeral byť naľakaný, nevydal žiaden hlasný zvuk, choval sa maximálne ticho. Našla som tam aj medvedí výkal a staršiu stopu medveďa. Šírka prednej laby 14cm, neviem ale či patrili tomuto medveďovi. Po blízkom a nepríjemnom stretnutí s medveďom v Hradskej hore, sa mi trochu napravilo sebavedomie. Viem však, že každé stretnutie je iné, blízka vzdialenosť, matka s mladými, nemožnost úniku a v konečnom dôsledku vždy rozhoduje reakcia medveďa, lebo je veľmi rýchla. Toto by asi nebolo správne chovanie, keby som stretla medvedicu. Mrzí ma, že som nemala foťák, ale či by som ho bola dokázala odfotiť, to je otázka.

"Na hostine u medveďa"
Poľana, február 2008
Autor: Rasťo Dobrovodský

V sobotu 2.2.2008 som sa vybral na lov s kamerou do hlbokých lesov Poľany. Bol som nesmierne šťastný keď som po niekoľkohodinovej ceste autom začul tiché žblnkotanie, čiastočne zamrznutej Hučavy, potoka odvodňujúceho kráter niekdajšej sopky. Náladu mi zlepšilo aj nesmelé štebotanie sýkoriek uhliarok poletujúcich vo vetvách vysokých jelší rastúcich pri potoku. Keď som z auta vyberal potrebné filmárske vybavenie, začul som niekde pod hrebeňom aj ostré krákanie niekoľkých krkavcov.

Po dlhšom čase strávenom v Prahe vždy veľmi intenzívne vnímam prvé minúty splynutia s divočinou. Rýchlo som si na opasok navliekol ochranný spray proti medveďom, na plecia zavesil batoh a brašnu s kamerou, do ľavej ruky som vzal ťažký statív a vykročil čerstvo zasneženou zvážnicou do starej zmiešanej hory.

Kráčal som ticho, často som sa zastavoval a ďalekohľadom som prezeral okolie. Prešiel som k miestu, z ktorého je vidieť priamo do medvedieho brloha vyhrabaného pod koreňmi starej jedle. Z napätím som ďalekohľadom prezeral jeho vchod, no neporušený sneh a popadané vetvi stromov svedčili o tom, že je pravdepodobne prázdny, alebo jeho obyvateľ ešte tuho spí. Presne pred rokom, keď bola tiež slabá zima, v ňom zimovala medvedica s dvoma mláďatami a celú zimu sa túlali v okolí brloha.

Chcel som nájsť a nafilmovať divú mačku, o ktorej viem, že tam pod vyčnievajúcimi balvanmi má svoj brloh. Mačky boli v pohybe o čom svedčilo i množstvo čerstvých stôp. Neďaleko brloha som chcel skúsiť vábiť zajačím vrešťadlom, no keď som zistil, že som si ráno omylom vzal srnčiu vábničku, tak som vábenie zavrhol.

Pokračoval som zvážnicou ďalej a na hrebeni som sa otočil smerom k vysokej skale, z ktorej je pekný výhľad na okolie. Okolie skaly je porastené prastarým jedľovo bukovým lesom, plnom bútľavín, vývratov a mohutných balvanov. Je to pravý medvedí les.

Keď som sa potichu približoval, ozývalo sa od skaly neprestajné krákanie a kvorkanie krkavcov. Neprekvapovalo ma to je to ich rozhľadňa, kde často sedávajú. Aj ostatné zvieratá sa tu cítia bezpečne, pretože majú 360 stupňový kruhový rozhľad a nebezpečenstvo už z diaľky začujú prichádzať. Že sa sem chodia často vyhrievať, svedčili ich čerstvé stopy.

Opatrne aby som sa nepošmykol som kráčal okrajom strmého skalného zrázu. Chcel som zo skaly urobiť niekoľko záberov zimných panorám do pripravovaného filmu o Poľane. Zo zatiahnutej oblohy začali poletovať drobné snehové vločky a nad hlavou mi podráždene krúžili a ozývali sa tri čierne krkavce. Zložil som svoj ťažký náklad, vyklonil som sa z asi 30 m vysokého skalného zrázu a to čo som uvidel mi takmer vyrazilo dych.

Pod skalou na ploche asi 10m2 bol zhrabaný sneh až po lesnú hrabanku. Lístie a sneh bolo nahrnuté na obrovskej hromade pod mohutným vývratom, na ktorom ležal veľký medveď. Od tejto prapodivnej hromady viedla ku skalnej stene v rozrytom snehu krvavá stopa medveďa. Pokračovanie stopy bolo aj smerom ku mne hore na skalu.

Podľa zodretého snehu som usudzoval, že z nej niečo spadlo do priepasti. Mám pod sebou ťažko zraneného medveďa? To bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla. Ležiaci medveď mal skutočne jednu labu v trochu neprirodzenej polohe vystrčenú do strany. Všetky tieto informácie som v hlave spracoval v priebehu niekoľkých sekúnd a automaticky som siahol po kamere a začal snímať medveďa. Veď sa mi zdalo až nemožné, že bol tak blízko a nevedel o mne. Ako to že ma nezacítil alebo nezačul?

Snažil som sa všetko filmovať. Nebol to kompozične najlepší záber, pretože som bol priamo nad šelmou, no cítil som, že nedobrý uhol pohľadu nahradí dramatika záberu. A naozaj. Asi o 15 minút sa medveď pohol. Nič mu nebolo. Z hromady pod sebou vytiahol kus akejsi kože porastenej dlhou zimnou srsťou. Pomyslel som si: je to medveď kanibal a požieral svojho druha? Nedalo sa mi zistiť aké zviera tú kožu za živa nosilo. Medveď sa s ňou naťahoval, vyhadzoval ju do strán a znova ju chytal. Evidentne sa ňou zabával. Keď ho prestala zaujímať rozbehol sa do pravej strany s jedným skokom vyskočil a pazúrmi sa zavesil na hrubom rozdvojenom buku v asi 1,5m výške. Dlho tam nepobudol a bežal nazad ku svojej čudnej hromade.

Nebudem detailne opisovať všetko čo mi ešte predvádzal. Spomeniem len, že som ešte videl ako sa vztýčený na zadných nohách škrabe chrbtom o kmeň hrubej jedle, ako sa prevaľuje na chrbte a všetkými štyrmi nohami žongluje s veľkým kusom dreva, ako sa spúšťa akoby sánkuje dolu svahom, ako zhrabáva ďalšie lístie a nosí v papuli i hrubé vetvy k vývratu a tím zväčšuje svoju hromadu, ako odháňa drzé krkavce, ako si pazúrmi značkuje okolité stromy, dokonca aj ako niečo z hromady pažravo žerie.

Bol som nadmieru spokojný, veď som mal v kamere za viac ako 3 hodiny nasnímané jedinečné zábery. Ani som nevnímal že mám vlastne veľmi strnuté celé telo z toho neprirodzeného postoja nad priepasťou. Musím sa priznať, že som sa celú dobu aj trocha bál. Bol som presne na tom mieste, kde pred rokom brat Roman viedol hlbšiu diskusiu s medvedicou ktorá tadiaľ viedla svoje 2 mláďaťa, pričom dokonca hľadal záchranu v korune nízkeho duba a práve tu prvý krát použil svoj ochranný spray proti medveďom. Po celú dobu môjho pobytu nad zrázom som sa obzeral, či mi na chrbát nedýcha iný macko. Nerád by som si vyskúšal podobný pád ako to neznáme zviera, mršinu ktorého dolu strážil veľký medveď. Keď si medveď podo mnou dal oddychovú pauzu a trocha si zdriemol, mohol som sa dokonca aj posilniť voňavou domácou klobásou. Uvažoval som, že kúštik hodím aj dolu môjmu hercovi, ale štipľavá paprika by mu mohla uškodiť.

Nevšedné divadlo sa skončilo mojou vinou. Popod skalu sa totiž prikradla k medvedej hromade líška. Upozornil ma na ňu on. Díval sa zaujato stále jedným smerom a tam som ju objavil. Bol to naozaj veľký lišiak, a bol neuveriteľne smelý. Určite bol v danom momente odvážnejší ako ja. Alebo bol len hladnejší? Neviem. Lišiak medveďa najskorej len obchádzal v okruhu asi 20m no potom sa odvážil prísť priamo k jeho hromade tak na 4 metre. Medveď ho celú dobu pozoroval, zhrabával na hromadu ďalšie a ďalšie lístie, a dokonca sa na túto hromadu vyšpinil. Keď sa ale lišiak odvážil takto blízko skočil po ňom takou rýchlosťou, že bol asi aj lišiak prekvapený. Stihol sa však stiahnuť do bezpečia, ale znova a znova obchádzal medveďa. Keď bol najbližšie od skaly priamo podo mnou, už sa mi veľmi ťažko sledoval v kamere, pretože som sa musel stále viacej vykláňať a držať kameru a vlastne aj seba. Za tie hodiny som tú niekoľko centimetrovú vrstvičku snehu pod sebou dokonale zdupal a nečudujem sa, že sa mi nohy šmykli, práve pri tej vyšponovanej akrobatickej figuríne pri filmovaní lišiaka.

Nie nebojte sa, neskončil som dolu, to by som už asi tento článok nepísal. Môj čiastočne nekoordinovaný pohyb však spôsobil že som trhol kamerou na statíve no a kovové nožičky na skale vydali veľmi neprirodzený zvuk. Lišiak podrobnejšie neanalyzoval jeho príčinu ale vzal do zajačích. Na moje počudovanie ho nasledoval aj medveď.

Takže bolo dofilmované. Zbalil som veci a zliezol som dolu pozrieť sa čo za tvora bola vlastne obeť pádu. Našiel som tam zvyšky jelenice, ale aj medvedí brloh v skalnej praskline. To vysvetľovalo fakt, že som nikde na okolí nenašiel ani jedinú medvediu stopu. Medveď podľa stôp asi usmrtil zranenú jelenicu a následne ju odvliekol kúsok nižšie pod vývrat. Celý premočený som sa pobral do údolia a urobil som bodku za týmto vydareným dňom. Na druhý deň tam už bola stopa aj jedného mladého vlka (asi posledný čo zostal z 5-členej svorky po poľovačke) a aj čerstvá stopa rysa.

Krátku ukážku a niekoľko fotografií tohto medveďa môžete nájsť na www.wildlifevideo.sk

"Ochranný sprej úspešne použitý"
Poľana, január 2007
Autori: Rasťo a Roman Dobrovodskí

Skutočná príhoda sa stala 6.1.2007 na Poľane. Možno by som to ani nemal zverejňovať ja, aby som sa nechválil cudzími jazvami (mohol by sa brat Roman pochváliť sám). Roman sa totiž sám vybral na Poľanu o týždeň po mne (po našom týždňovom "Silvestrovskom" pobyte s mottom keďže Rasťo nafilmoval dobré, tak ja urobím ešte lepšie zábery). Mimo iné tam stretol medvedicu + 2 mláďatká na jednom exponovanom skalnom hrebeni. Pretože im vlastne zastal jedinú únikovú cestu, medvedica vyrazila priamo oproti nemu. Roman nechal kameru zapnutú v režime "REC" na statíve a ako veverica šplhal na najbližší strom. V zábere je ešte vidieť prebehnúť rozzúrenú šelmu a potom už iba z pozadia počuť zlostné fučanie a vrčanie. Roman sa do žiadnych veľkých diskusií (ako ja) nepúšťal, ale z nie veľmi hrubého stromu a malej výšky vystriekol celý obsah ochranného spreja (Bear protection) milej maminke 2 detí do tváre. Zabralo to, a tak sa ani nemôže pochváliť žiadnou jazvou zo súboja s medveďom či lepším záberom.

Mám rád medvede, vyhľadávam ich pretože chceme o našich, Slovenských vytvoriť film. Pred opísanou príhodou a aj po nej som mal možnosť veľa krát pozorovať medvede, často aj na veľmi malú vzdialenosť. Strom opísaný v príhode bol len taký zakrpatený dub, na ktorý často podľa početných značiek liezli aj medvede. Opísaná medvedica sa začala stavať na zadné priamo pod týmto "stromčekom" takže som mal pocit, že chce liezť hore. Vzdialenosť (výška) ktorá nás delila bola iba asi 2m. Za najúčinnejšiu obranu som v tom momente považoval použiť sprej. Mimochodom celá príhoda je zaznamenaná kamerou.

Foto: R. Rigg, K.M. Canestorp